Mnoho ľudí v mojom okolí sa ma pýtalo, ako to robíme, že sme neustále niekde v skalách pod stanom (často len s minimálnou prípravou a rozhodnutím na poslednú chvíľu, kam pôjdeme) a odkiaľ berú naše deti toľko energie na tie turistické výkony, ktoré podávajú. Rada sa s vami podelím o náš príbeh, ako vznikla naša rodinka dobrodruhov a prečo s tým už nikdy neprestaneme. Ani keby čert na koze jazdil!
V porovnaní s ostatnými rodičmi v mojom okolí patrím zrejme medzi vzácne výnimky, pretože to pravé „dobrodružné ja“ sa vo mne prebudilo až s nástupom rodičovstva. Hoci som väčšinu detstva strávila v stane, na bicykli, na turistike a medzi skautmi, tá pravá eufória z krás prírody prišla až v dospelosti. Nikdy som nemohla povedať, že by ma vlastné deti nejako obmedzovali v mojich aktivitách alebo záľubách. A ak sa predsa niečo s deťmi nedalo robiť, stačilo aktivitu len mierne prispôsobiť a smelo v nej pokračovať ďalej. A za to im patrí moje veľké poďakovanie, pretože už mnoho rokov sú mojou hnacou silou a motiváciou, prečo prekonávať hranice svojej komfortnej zóny. Tie rozžiarené očka po prežitom dobrodružstve stoja za každé naše chvíľkové nepohodlie.
Veľmi sa nám osvedčilo naše dávne rozhodnutie, že sa nebudeme len tak vyvaľovať len preto, že sme rodičia. Možno sme sa do rodičovstva pustili vtedy ešte trochu mladí, ale toto presvedčenie nás sprevádza dodnes. Deti jednoducho zabalíme do batohu (na začiatku doslova) a naučíme ich zmysluplne tráviť čas, ukážeme im krásny spôsob, ako si vyčistiť hlavu, spoznať podobne zmýšľajúcich ľudí a nebudeme v nich podporovať pohodlnosť. Ukážeme im, že spoločné koníčky, sny a vášne pomáhajú upevňovať puto medzi partnermi. Rovnako ako spoločné objavovanie nového a radosť z prekonania niečoho nebezpečného, nepríjemného alebo neočakávaného. A keď narazíte na niekoho, s kým si na výlete budete dlhé hodiny rozprávať, kto nezačne panikáriť pri nečakaných ťažkostiach, kto sa s vami podelí o poslednú kvapku vody alebo vetrovku a s kým dokážete rovnako dlho mlčať a obaja ste s tým v pohode, je to ON.
Z vlastného detstva bohužiaľ viem, že rodičia to môžu prehnať a naložiť deťom viac, než zvládnu. A tak v nich vypestovať celoživotnú nechuť k pohybu. Keď si spomeniem na svoje detstvo, keď nás náš ambiciózny otec ťahal mňa a mojich dvoch súrodencov na tridsaťkilometrové túry cez hory a doly, nedovolil nám mať strach a nútil nás šliapať do kopca na bicykli, a za to všetko žiadna zmrzlina ani limonáda, zostávam v nemom úžase. Možno práve preto som počas opúšťania rodného hniezda niekoľko rokov nepotrebovala zdolávať horské vrcholy ani šliapať do pedálov. Vtedy som sa rozhodla, že takto to so svojimi deťmi robiť nebudem.
Keďže nepatrím medzi tých, ktorí by sa na čokoľvek pripravovali na maximum, s narodením prvého dieťaťa sa mi otvoril úplne nový svet. Diskusné fóra a články pre mamičky ma nezaujímali a na veľa vecí som prišla sama. Sedenie na detskom ihrisku a stavanie veží z tých istých kociek ma po chvíli omrzelo a rozhodla som sa vyraziť za novými cieľmi, novými cestami a stavať veže z nových materiálov – napríklad z kameňov a šišiek. Kočík sme vymenili za šatku a neskôr za batoh, predĺžili sme krok a už nás v meste nič nezadržalo. Kryštof mal veľkú túžbu chodiť sám, do všetkého strkať palicou alebo sa so mnou rozprávať a vôbec si neuvedomovať, že vlastne stále kráča a kilometre sa hromadia. Ani sme sa nenazdali a vo veku štyroch rokov z neho bol nadšený plnohodnotný spoločník na celodenné výpravy. V tom čase sa naša rodina rozrástla o malú Terezku, ktorá svoju prvú túru a prvú cyklovýpravu zažila už v šiestich týždňoch po pôrode. Obe deti sú od malička zvyknuté chodiť viac ako ostatné deti v ich veku a nám to prinieslo obrovskú slobodu pri cestovaní s nimi. Ale nezabudla som – nikdy nebudem testovať ich limity, čo sa týka vzdialeností a záťaže.
Pokiaľ ide o bezpečnosť pohybu v horách, mali sme len dve možnosti. Buď budeme deti neustále držať za ruku, zakázať im liezť kamkoľvek a potom sa triasť strachom, že sa počas našej chvíľkovej nepozornosti niekde porania alebo zabijú, alebo im vysvetlíme a ukážeme, ako sa správať v prírode, ako sa pohybovať po skalách a čo robiť, ak sa stratia. Zvolili sme druhú možnosť a verili sme, že to zvládnu. Vyskúšali sme už množstvo adrenalínových dobrodružstiev a napriek divokosti našich malých dobrodruhov a ich prirodzenej zvedavosti to nikdy neskončilo ničím viac než odreným kolenom a pár bodnutiami osami.
Sprevádzať naše deti ich dobrodružným detstvom je veľkou školou aj pre nás, rodičov. Učíme sa navzájom a je toho toľko, čo ešte nevieme. Mojím veľkým želaním je naučiť sa orientovať v teréne úplne bez vymožeností dnešnej spoločnosti – napríklad vedieť určiť smer podľa slnka a hviezd. Trochu ma v tom poháňa aj moja záľuba v survivalových filmoch. Asi každý z nás je šťastný, keď zdolá nejaký náročný horský vrchol alebo prekoná nezanedbateľnú prekážku. Ale poznáte ten pocit šťastia a hrdosti, keď to zvládne vaše malé dieťa?
Teší ma, že sa v Malých dobrodruhoch zišla partia rovnako naladených ľudí. V tomto nenásilnom duchu a s láskou k deťom a outdooru tu akosi fungujeme úplne všetci. ????
