Dobrodruh stojí pred skupinkou vodičov tuktukov. Tí na neho kričia ako blázni a gestikulujú, aby nastúpil práve k nim. Niektorí ho dokonca ťahajú za ruku. „No to je ale silná scéna,“ pomyslí si Dobrodruh. Zbiera odvahu a ide k vodičovi, ktorý na prvý pohľad pôsobí sympaticky a netiahne ho za rukáv.
Pozdraví ho (pamätáš si z minulej časti, ako sa v khmérčine hovorí „dobrý deň“?) a ukáže mu lístok s adresou a číslom ulice. Vodič prikývne, akoby vedel, kde to je, a zvolá: „Yes, Yes, Yes!“ „To vyzerá sľubne,“ pomyslí si Dobrodruh s úľavou. Teraz už len dohodnúť cenu. Cenu totiž treba dohodnúť pred začiatkom cesty.
Dobrodruh vie od rodiny, ku ktorej smeruje, že by nemal zaplatiť viac ako 8 dolárov. Preto sa spýta vodiča tuktuku: „How much?“ A ten mu odpovie: 12 dolárov! Dobrodruh v sebe nájde odvahu vyjednávať a odpovie: „7 dolárov!“ Vodič sa usmieva, ale krúti hlavou a ponúka 10 dolárov. Dobrodruha osvieti spásny nápad. Povedal: „Pojdem za 8 dolárov, alebo si vezmem iného vodiča.“ Super! Malá nevinná hrozba zabrala!
Vodič naznačí Dobrodruhovi, aby si sadol do tuk-tuku. Tmavý, asi 50-ročný vodič v tričku Adidas, ošúchaných džínsoch a papučiach na nohách si sadá na motorku, ktorá ťahá vozík, v ktorom sedí Dominik. Nasadí si prilbu a naštartuje. Stroj vyrazí cez zdvihnutú nefunkčnú závoru na hlavnú ulicu. „To je paráda,“ hovorí si Dobrodruh a nestíha sledovať, čo sa deje okolo neho. Hordy motorkárov z pravej aj ľavej strany. Tu a tam jeho zbesilý vodič predbieha pomalšie stroje alebo deti, ktoré sa preháňajú na hrdzavých bicykloch na okraji cesty. Cesty lemujú obchody s rôznym tovarom, od oblečenia cez jedlo až po pneumatiky. Pre človeka, ktorý ešte nikdy nebol v Ázii, je to poriadne intenzívna podívaná. A tiež trochu šok!
??? Otázka pre teba: Koľko ľudí sa podľa teba zmestí na jednu obyčajnú motorku???
No tak, pozri sa na fotku… koľko detí napočítaš???
Dobrodruh bol tak pohltený pozorovaním diania okolo seba, že keď vodič zastavil a povedal: „you are here“/ si tu, Dobrodruh jednoducho vystúpil. Až keď zamával vodičovi tuk-tuku na rozlúčku, zistil, že si vlastne vôbec neoveril, či je naozaj na ulici číslo 123. A hádaťe čo? No, samozrejme, že nie je! Keď došiel k modrej tabuli, zistil, že je na ulici číslo 231. Bože! A čo teraz?
???? Čo by si robil ty???
Ach jo!!! hovorí si Dobrodruh trochu nahnevaný. No nič! Musím sa s tým vyrovnať. Ešte že som si stiahol maps.me! To je navigácia v mobile, ktorá funguje aj bez internetu. Dominik zadá číslo 123 do vyhľadávača. A aplikácia mu oznámi, že je od cieľa presne 45 minút chôdze. Ďalší tuk-tuk si nemôže dovoliť. Začína ho premáhať únava. Slniečko páli a Dominik začína mať hlad a smäd. Odvážne však kráča ďalej. Vstupuje na rušnú cestu. Rozhliada sa, hľadá chodník. Ale smola! Mimo centra mesta chodníky takmer neexistujú. Tu sa pešo proste nechodí.
„To je paráda!“ hovorí si Dobrodruh a opatrne sa vydáva na cestu. A modlí sa, aby ho nikto nezrazil. Drží sa na pravej strane cesty, míňa malé obchody a stánky. V jednom z nich vidí veľkú oranžovú plastovú debnu plnú ľadu a v nej rôzne nápoje. Smäd je obrovský!!! Zastaví sa. Pozdraví deti, ktoré sedia pri debne, a poprosí ich, či si môže kúpiť vodu. Deti sa chichocú, ale chápu, čo od nich cudzinec chce, a natiahnu ruku. Dobrodruh nechá deťom za ochotu celý dolár a ide ďalej.
Dominik kontroluje navigáciu! „To nie!“ kričí. Bude musieť prejsť na druhú stranu tej šialenej cesty! „A ako to mám urobiť?“ hovorí si. Je to dvojprúdová cesta. V Kambodži semafory a priechody pre chodcov nie sú veľmi bežné. Dobrodruhovi bije srdce. „To nejde! Bože môj!“ mrmle si Dobrodruh. Motocykel, motocykel, motocykel, tuk tuk, bicykle, nákladné auto. Dominik sa zúfalo rozhliada okolo seba. Našťastie v diaľke vidí prechádzať miestneho obyvateľa. Ten jednoducho počká na sekundu, keď nič nejde, a nebojácne skočí do premávky so zdvihnutou rukou nad hlavou. Prichádzajúce vozidlá trochu spomalia. Aha! Tak to je ten trik, dať znamenie: Pozor, prechádzam!
Dobrodruhovi nezostáva nič iné, ako napodobniť miestneho obyvateľa. Je to adrenalín ako blázon. Vstupuje do motorovej džungle a spolieha sa na svoju zdvihnutú ruku. V duchu sa modlí: „Prosím, neprejdite ma! “ „Uf!! „Polovica za mnou,“ vydýchne si a prelieza cez betónový múr, ktorý mu siaha takmer po pás, dokončuje „smrteľný“ prechod a dúfa, že už nebude musieť nikde nič prechádzať!
Pokračuje podľa navigácie a odbočuje do bočnej uličky. Míňa stánky na kolieskach s podivným jedlom na špajdľoch. Dominik má hlad ako býk, ale vnútornosti na špajdľoch sú hneď na začiatku trochu silná káva. Pokračuje ďalej, už by to nemalo byť ďaleko. V uliciach sa víri prach a sem-tam okolo prebehne pes. Podľa navigácie by mal byť Dobrodruh na mieste, nachádza sa v ulici 123.
Teraz už len nájsť domček hostiteľskej rodiny. Tá vlastní práčovňu s názvom „Heng Heng“, ktorá má byť naproti reštaurácii. Zastaví okoloidúceho miestneho obyvateľa a spýta sa: „Do you know where is the Heng Heng laundry?“ Chlapík sa usmeje a povie: „yes, yes, yes!“ Dobrodruh si pomyslí: „super!!“ A čaká, čo z neho ešte vypadne. Ten však mlčí. Dominik znovu zopakuje otázku: „Viete, kde je práčovňa Heng Heng?“ A miestny opäť s úsmevom odpovie: „Yes, yes, yes!“ Dobrodruh sa začne smiať a dochádza mu, že ani jeho vodič tuk-tuku nevedel, kde je ulica 123. Ale zdá sa, že Kambodžania sa riadia heslom: Keď nevieš – povedz: Yes, yes, yes!!!
Našťastie sa k miestnemu obyvateľovi pripojí jeho syn, ktorý hovorí po anglicky a zachráni Dobrodruha v núdzi. Odprevadí ho až na samý koniec ulice. Dobrodruh ďakuje nebesiam a mladíkovi za radu. Už toho má dosť. V bruchu mu kručí, v ústach má sucho, nohy ho bolia a keď si vysmrkal nos, vreckovka bola celá čierna od prachu, ktorý nadýchal na uliciach. Ale už vidí veľkú modro-červenú tabuľu s bielym nápisom „Heng Heng práčovňa“ a pred domom spokojne sedí jeho hostiteľská rodina na malých plastových stoličkách. Hurá! Som tu! Dokázal som to, teší sa Dobrodruh. Je v cudzej krajine len asi 2 hodiny, ale už má kopu zážitkov! A o tom to je!
Rodina ho tiež vidí a je im jasné, že to je ich hosť. Dobrodruh je totiž jediný s bielou pleťou na tejto ulici. „Susdej!“ pozdraví ho rodina a pozýva ho ďalej! „Sok sa Baj,“ hovorí otec, hlava rodiny. Na pomoc prichádza asi 15-ročný syn Heng a vysvetľuje: „To znamená ‚ako sa máš‘“ a vedie Dominika do malej, ale čistej izby s matracom na zemi. Dobrodruh je šťastný ako blázon, keď uvidí posteľ. Ako rád by si ľahol. Ale jeho nový kamarát mu hovorí, nech sa umyje a príde na večeru.
Dobrodruh sa sprchuje v maličkej miestnosti, ktorá slúži zároveň ako záchod aj sprcha. Žiadny sprchový kút. Voda tečie priamo na zem a je len studená. „Dúfam, že mi nebudú vnútornosti na špajdli,“ hovorí si Dobrodruh a schádza dolu na večeru. Ale keď sa priblíži, ovanie ho nádherná vôňa kokosu. Rodina mu pripravila tradičné jedlo, ktoré sa volá: Amok. Je to ryba podávaná v banánovom liste s kokosovým mliekom, citrónovou trávou a zmesou kari korenín, k tomu je ryža.
Dominik sa cíti nesmierne šťastný, hoci sedí pri stole s ľuďmi, ktorých vlastne vôbec nepozná. Jedlo je vynikajúce. Keď sa potom po večeri konečne uloží na spánok, hovorí si, ako veľmi je rád, že môže cestovať a spoznávať svet.
Ktorú krajinu navštíviš ako prvú? Až budeš môcť vyraziť na vlastnú päsť?
